Nepamätám si kedy som Ondríka Leskovianskeho (ďalej len Lesko) stretol prvý krát. Muselo to byť už veľmi dávno. Matúš Mozola mohol mať tak 1,2,3,4,5 rokov. Možno viac možno menej. Cez víkend som Matúša videl, fotil a zažil prvý krát. Paráda!
Dodo Filkus mi v aute hovorí ako si Matúša Lesko „vybral“ na nejakej súťaži, že ho bude DC Shoes podporovať. Leskov šéf je zas Mate Hubka ... (mimochodom kto nevie, tak tiež Matúš) a takto sa to pekne uzatvára. Kružnica rezaná, tvarovaná rokmi hľadala svoj začiatok a ten zas svoj koniec aby vzniklo nekonečné spojenie re/generácie, replikácie, pokračovanie. Keď vidím Matúša robiť ollie, odrážať sa, grind-ovať (hocičo) vidím Leska. Vidím to cez časovú čočku starej, ak chceš novej generácie.
S Matúšom som pár krát v živote telefonoval, možno aj email bol, nič viac. Chlapci povedali „... šikovný je“. Nesledujem túto slovenskú chudobnú scénu skateboardingu, tak .. netušil som o akú úroveň šikovnosti ide. „Poznám“ ho pár hodín, no každou minútou viac tam vidím Ondríka. Nohy až pod pazuchy, obrovský pop, veľká skromnosť, veľká snaha, veľký boj – taký ten tichý vnútorný, silný, trpezlivý.
Z Partizánskeho sa trepe viac ako 2 hodiny vlakom do Bratislavy aby ... hm aby čo ... nechodí tu len kvôli „môjmu“ foteniu, proste tam chodí skejtovať a čo je skvelé - nielen tam.
Písať o fotografovaní je ozaj trápne, toto nie je žiaden foto sk8 workshop, ani free, ani fee. Dve veci stoja za zmienku pri tom fotení. Bratislavské pangle zmenili prístup – mestský, štátny, dig more nikto nič. Šli minimálne dva krát okolo a zrejme ani očkom nemrkli. No ... šak jeden drží volant, druhý hľadá v telefóne „podozrivých“, ešte že to dnes nie je čudné pozerať si v aute medzi nohy. Toto bola len vata.
Tá druhá vec, ktorá je prvá a jediná je schopnosť Matúša jazdiť na ulici. (o Gercenke ozaj písať nebudem, teším sa na ozajstné bazény a rádiusy, potenciál by videl aj slepý!) Je to takmer dokonalý spot. Opustená budova (ako celé námestie), na slovenské pomery super jemný asfalt, rovný chodník, a výšku múrika si môžeš vybrať podľa svojich schopností, prípadne snov. Na začiatok ten bs smtih to bolo len tak, rýchlovka na zahriatie (na námestí teplomer ukazoval krásnu 30ku).
Matúš to posunul ďalej, takže aj vyššie. Môžeme pokojne diskutovať ako sa to volá ale šak ... FS 180 (switch) 5-0. To bolo ako v zrýchlenom filme. Ukázal mi kde a ako to bude, preniesol som blesky o pár metrov, urobil cvak a bolo to. Booo!
Bol to pravý opak záverečného bs smith na tom istom mieste. Skurvený travertín. Nikdy sa mi nepáčil a ešte ani nie je dobrý na skejtovanie. Matúš hrdina dňa tam dal aspoň 100 pokusov. Nemal som to napísať, mohol som, musel som ... prečo o tom vôbec píšem. Keby bola tá hrana hladká dal by to s prstom v nose a zmrzlinou v ruke. Travertín sa trhal drobil kúsal brzdil. Dal to 3 krát. Dva krát bol ten odjazd rôzne ošemetný, ale vždy bol. Matúš nebol spokojný.
Ako ukázal tak aj urobil, dal ešte pár pokusov, ja som donútil kameru zmeniť miesto a tak to máš v prestrihu krásne z každej strany „obyčajný bs smith“.
Na záver postreh vizuálneho doktora ... Peťko vie vidieť, aj sa tým živý, aj sa to učil, rozumie tomu, pozná to. Keď uvidel fotografie, veľmi trefne poznamenal ... „no má to ťažké chlapec, všetko pri ňom bude vyzerať malé“. Je to tak.
Text & Foto: Matúš Rendek
